trolco

Polícia je ozbrojený bezpečnostný orgán štátu alebo menšej samosprávnej jednotky, určený najmä na udržiavanie vnútorného poriadku prostredníctvom preventívnej a represívnej činnosti. 

Hlavným heslom našej polície je ,,Pomáhať a chrániť.‘‘ Pýtam sa,  je tento štátny orgán pre ľudí alebo proti ľudom? Už dlhšiu dobu sa zamýšľam nad touto otázkou a všímam si určité súvislosti a fakty, ktoré sa týkajú tej našej, slovenskej polície. Porovnávam so zahraničím a konštatujem.

Prečo mám pocit, že ľudia na Slovensku pri pohľade na policajta chytia stres alebo paniku? Ja vám poviem prečo. Pretože policajti na Slovensku (česť výnimkám, ktorí čestne vykonávajú svoje povolanie a nie je o nich toľko počuť)  sa vyznačujú svojou neochotou a nezdvorilosťou voči človeku-občanovi, ktorého majú predovšetkým chrániť a pomáhať mu. Nemáte aj vy taký pocit? Zažil som viacero skúseností s policajtmi, a úprimne – na žiadnu pozitívnu si nespomínam. To isté platí o skúsenostiach mojich známych. Vo väčšine prípadov, kedy došlo ku kontaktu s policajtmi, išlo o arogantných a nepríjemných ľudí, ktorí si sebavedomo dokazujú, že majú v každom prípade navrch. A pritom to často vyzerá tak, že ani sami neovládajú zákon, ktorý reprezentujú.

Jedným z príkladov môže byť skúsenosť môjho známeho, ktorý si chcel nahrávať celý priebeh konverzácie s policajtmi a následne ich poprosil, nech sa preukážu. Nahrávanie policajtov podľa zákona nie je trestné, keďže sú verejní činitelia. Taktiež jedna z povinností policajta je preukázať sa, ak nemá viditeľné svoje meno a číslo.  Avšak po slovnom nátlaku ho donútili prestať natáčať a k tomu sa ani nepreukázali.

Sám som bol obeťou nadávok a verte mi, takéto zaobchádzanie vôbec nie je neobvyklé. Zvýšenie hlasu, agresivita, zastrašovanie či psychický nátlak. Toto majú byť zbrane ochrancov našich práv a životov? Práve vďaka týmto donucovacím prostriedkom dostanú človeka do úzkych a práve vtedy využívajú svoju moc.

Jeden z dalších príkladov sa odohral na východe Slovenska, kedy policajti na moste prinútili zastaviť konkrétne vozidlo za účelom uvedenia pokuty. Avšak, dovolím si pripomenúť, na mostoch je zakázané stáť. Keď môj priateľ, vtedy 17-ročný, teraz študent práva, prišiel k autám a chcel ochrániť šoférku konktrétneho auta, oznámil policajtom, že pokuta, ktorú sa chystajú udeliť, je neplatná, pretože konajú priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, poslali ho domov so slovami, že tam nemá čo robiť.

To, čo sa deje v iných a vážnejších situáciach, si môžeme len domyslieť. Kontakty, uplácania a veľa iných vecí, do ktorých nevidíme. Slovensko čím ďalej, tým viac pripomína policajný štát, ktorý pred nami občanmi schováva neskutočné kvantá protiprávnych konaní, páchaných práve rukami zákona.

Na opačnej strane, v porovnaní zo zahraničnými policajtmi je vidieť presný opak. Sú tu predovšetkým pre ľudí. Dokázal by som hovoriť o španielskych, holandských alebo anglických policajtoch, s ktorými mám len pozitívne skúsenosti. To isté hovoria aj kamaráti žijúci v zahraničí. Nedávno som bol v španielskej Barcelone a policajtov tam bolo viac než dosť. A tu prichádza ten rozdiel – mal som pocit bezpečia. Všimol som si, ako turistom pomáhajú nájsť správnu cestu, stále mali úsmev na tvári a a ich snaha ľuďom úprimne pomáhať bola očividná.

Prečo to doma, na Slovensku, takto necítim? Možno je to len mojimi zlými skúsenosťami alebo skúsenosťami ľudí z môjho okolia, no koniec koncov, aj v médiách môžete vidieť problémy Slovákov s našimi policajtmi. A pritom, na úkor týchto ,,zlých policajtov,, trpia tí, ktorí toto povolanie berú zodpovedne a správajú sa tak, ako by sa skutoční policajti správať mali – pomáhajú a chránia.

Z môjho pohľadu je teda pochopiteľné, že ľudia na tento štát nadávajú a odchádzajú. Je veľa vecí, ktoré by sa dali jednoducho zlepšiť. Na začiatok by napríklad mohol štát prestať tlačiť na policajtov, ktorí sa za pokutami často naháňajú práve pre tlak vedenia a vidinu viacerých prémií pre najlepších ,,lovcov,, pokút… Atď., atď. …

Je toľko vecí, ktoré by sme sa mali učiť zo zahraničia od fungujúcich a hlavne vyspelejších krajín, no mám pocit, že Slovensko sa nedokáže ani len inšpirovať, nie to ešte učiť. Kým sa konkrétne táto situácia na Slovensku nezlepší, nebudem ani prvý, ani posledný, ktorý ihneď, ako sa bude dať,  opustí túto krajinu…